Suzie Templeton

Suzie Templeton sa zaujímala o animáciu už ako malá. S bratom Johnym mali Super-8 starú kameru, s ktorou sa pokúšali robiť rôzne efekty, ako napríklad zemetrasenie na záhrade. Tiež robili špeciálne efekty do jeho filmu Čeľuste smrti, natočený roku 1977. Ale od tej doby, ako autorka sama priznáva, zabudla o animácii úplne všetko.

Templaton v skutočnosti študovala vedu na univerzite. Nemyslela si, že je v umení dobrá a myslí si to dodnes. Pracovala ako učiteľka v sirotinci v Indii. Jej názor zmenila pohľadnica od mamy, na ktorej boli vyobrazený Wallace a Gromit. Povedala si, že by rada skúsila bábkovú animáciu a tak odišla študovať animáciu na Royal College of Art do Veľkej Británie.

Templetonovej filmy sú plné temnoty. Spoločné z jej autorských filmov sú klaustrofobická atmosféra a vypracované charaktery. Jej prvý film, ktorý robila ako záverečnú prácu,  povyhrával množstvo ocenení. Volal sa Stanley, natočený bol v  roku 1999. Po tomto filme pokračovala vo svojich úspechoch filmom Dog v roku 2001. Oba filmy sú vysoko oceňované, ale ani jeden nemá komerčný úspech. Ako sama autorka hovorí, rada by robila svoje autorské filmy, ale nevie ako ju to uživí.

  S odpoveďou prišiel producent Hugh Welchman a ponúkol jej réžiu v pripravovanom snímku Peter a vlk. Welchman bol okúzlený jej predošlými filmami a jej bábkovou animáciou. Vo Veľkej Británii však nenašiel štúdio ochotné pustiť sa do takéhoto projektu a tak Suzie Templenton aj s celou produkciou odišli do poľského štúdia Se-Ma-For. Tam sa pôvodne ročný projekt pretiahol na päť rokov. Ale úsilie sa pre Suzie Templetonovú skončilo zadosťučinením v podobe množstva cien vrátane Oscara za najlepší krátky animovaný film roku 2008.

Suzie Templeton sa vyznačuje hlavne stop-motion bábkovou animáciou. Tento štýl animácie si vybrala preto, lebo animáciu tak rada ani nemala. Bavila ju práca s bábkami a modelmi. Jej prvé filmové počiny boli nenaratívne, len akési ukážky animovaných bábok. Sama bola prekvapená keď objavila, že nie je len  talentovaná animátorka, ale aj rozprávačka. Témy jej autorských filmov sú veľmi temné a inšpiruje sa skúsenosťami z jej vlastného života, alebo zo života ľudí ktorých pozná. Typické je pre ňu nehovoriť celý príbeh jasne a zrozumiteľné, ale cez vrstvy, ktoré divák vníma a plne ich pochopí  až na konci filmu.

Stanley 

Stanley je veľmi úspešný a viacerými cenami ohodnotený film Suzi Templetonovej natočený  v roku 1999. Je sedem minút dlhý a plný čierneho humoru tak typického pre kinematografiu Veľkej Británie.  Manželský pár si nažíva v typickej britskej mĺkvej atmosfére. Sú plný temných myšlienok a obaja sú podozrievaví  voči sebe navzájom. Sadistická manželka s veľkým potešením reže a varí doma rôzne druhy mäsa. Jej manžel Stanley má úchylku prehnane sa  starať o veľkú hlávku kapusty. Jeho úchylka zájde až tak ďaleko, že sa do nej zamiluje.  Dokonca sa mu o kapustnej hlave snívajú erotické  sny. Avšak v tomto manželstve nie je miesto pre troch. A tak sadistickej manželke jedného dňa padne pohľad na kapustový recept. Stanley namiesto toho aby rozkrájal svoju milovanú kapustu, zabije radšej svoju manželku.    

                V tomto filme Suzie Templetonová naplno využila svoj bábkový štýl. Na jednej strane je tu maniakálna žena, ktorá ma krvou podliate oči a na tvári nepríjemný výraz, na druhej strane je tu Stanley s unaveným a smutným výrazom smutného psíka. V filme neprehovorí ani jedna s bábok, takže lipsing nebol potrebný. Zato všetka výrazovosť sa sústreďuje do očí, ktoré sú až zarážajúco realistické a tak typické pre celú tvorbu Suzie Templetonovej.   

                Dej je zasadený do typického anglického domčeka. Aj tu sa objavuje až klaustrofobická atmosféra  stiesneného domčeka, ktorá sa opakuje aj v neskoršej tvorbe Suzie Templetonovej. Aby napríklad podtrhla sadistickú manželku, tak zasadí kameru z podhľadu, tak že žena zaráža sekáčik na mäso rovno do obrazu. Takéto zábery  dopomáhajú divákovi urobiť si celkový obraz o postavách. Pre filmy Suzie Templetonovej sú dôležité charaktery a ich vykreslenie, ako aj ich herecký výkon. Film  Stanley sa odlišuje od ostatných filmov Templetonovej svojím až typicky čierno humorným britským prístupom.

Dog

                O tri roky po vyjdení  filmu Stanley, v roku 2001 natočila Suzie Templetonová svoj ďalší film s názvom Dog. Aj tento filmársky počin získal mnoho ocenení. Tu sa prejavila naplno Templetonovej typická temná a depresívna tvorba. Rozohráva na krátkej ploche vzťah šialeného otca a syna, ktorým prednedávnom zomrela mama. Vzťah je tu vnímaný skrz chorého a starého psíka. Templetonovej sa tu podarilo navodiť smútok a úzkosť  jednak skľúčenými charaktermi , ale aj temným prostredím.

 V filme sa už používa hovorové slovo,  ale len minimálne, skôr sú do popredia dané herecké výkony bábok. Templetonová je schopná vyjadriť len minimálnymi pohybmi postáv ich skľúčenosť a smútok. Oproti filmu  Stanley sú bábky viac prepracovanejšie a viac ľudské. Templetonová sa snaží až o prehnaný realizmus, čo jej napomáha vo vyjadrení tak vážnej témy.

Typické pre Templetonovú je aj rozdelenie do niekoľkých vrstiev. Aj keď je dej zameraný na  psíka trápiaceho sa svojou chorobou, až sa ho otec rozhodne utratiť, divák tuší ešte  temnejší podtón celého príbehu, ktorý je mu na konci prezradený. Takéto narábanie s divákom sama Templetonová veľmi obľubuje. Necháva tiež priestor na dotvorenie deja, teda príbeh nekončí úplným dopovedaním celého príbehu.

Peter a Vlk

                Na sedemdesiate výročie známeho Prokofiovho výukoveho muzikálu Peter a Vlk malo byť veľdielo znova uvedené publiku. Je to vlastne hra s orchestrom,  kedy jednotlivé hudobné nástroje sú predstavované deťom a priradené k jednotlivým charakterom. Tieto charaktery predstavované hudobnými témami rozohrávajú krátky a jednoduchý príbeh. Hugh Welchman a jeho producentský tím Alan Dewhurst a Mark Stephentson prišli s nápadom komplexného predstavenia pre deti, kde by bol popri hudobnom živom doprovode pustený aj krátky animovaný film.

                Na film bola ako režisérka prizvaná Suzie Templetonová, ktorá učarovala producentom so svojim výtvarnom z filmov Dog a Stanley. Avšak rozpočet filmu si nemohol dovoliť drahé britské štúdiá a tak sa výroba presunula do poľského štúdia Se-MA-For.  Pre Templetonovú to bol veľký skok, lebo predtým mala na starosti len najviac 3 charaktery, zatiaľ čo teraz asi 19. Avšak jej tím animátorov sa tiež rozrástol. Okolo 100 tvorcov s Poľska aj s Veľkej Británie bolo prizvaných k spolupráci. Pre Templetonovú tu bola aj ďalšia úloha. Prokofievova zápletka sa zmestí do troch minút a autorka musela dej roztiahnuť do tridsiatich. A tak boli do príbehu zasadené pasáže s Petrom v meste, alebo zvieracie kúsky. Najväčší odklonom od originálnej predlohy bol záver filmu, kedy Peter po chytení zlého vlka ho nakoniec skrotí. Templetonová to považovala za bližšie  detskému divákovi. Taktiež úplne vynechala dialógy a sústredila sa iba na hudobné témy.

                Templetonová sa na tento film dobre pripravovala, absolvovala cestu po Rusku, zhovárala sa so starými aj mladými ľuďmi, fotografovala si prostredie. Dej Petra a Vlka je teda zasadený do ruského prostredia, čo mu dodáva skľučujúcu atmosféru. O Templetonovej víziu a štýl realizmu sa usilovalo množstvo tvorcov 9 mesiacov stavaním nepreberného množstva scén a rekvizít. Templetonová tu naplno využila svoj štýl realizmu a minimalistického herectva postáv s dôrazom na ich oči.

              

                 Dej Petra a Vlka sa líši od iných Templetonovej filmov zameraním hlavne na detského diváka.  Aj keď v minulosti robila veľmi temné a depresívne filmy,  rola detskej rozprávačky jej sedí.  Vytvorila si tu kúzelný svet,  aj keď v reálnom špinavom a poničenom ruskom prostredí.          

              Oproti ostatným filmom Templetonovej sa Peter aj Vlk odlišuje asi najviac zásahmi aj iných tvorcov, ktorí dokázali jej výtvarno a realizmus priviesť takmer k dokonalosti. Aj keď prvky jej zaužívaného štýlu stále ostávajú, sú zdokonalené,

                Templetonová má veľmi dobrý cit pre rozprávanie  a jej výtvarný štýl s dôrazom na  herecké  výkony bábok boli niekoľkokrát oceňované a vyslúžili si nakoniec aj Oscara. Suzie nie je typická britská autorka, ale jej filmy prezentujú Veľkú Britániu iba v tom najlepšom svetle.